Nič, len obyčajné ráno

Ráno bolo neobvykle svetlé. Tušila som prekvapenie za oknom. Napadol prvý sneh. Vstala som s bolesťou hlavy i hrdla, s nosom červeným a popraskaným. Úplne nanič. To svetlé, biele bolo ale neodolateľne sympatické ako prvá láska, alebo narodené bábätko. V pyžame, strapatá a rozospaná, som sa z okna pozerala naň.

Oproti sa pod perinou pohla kôpka. Čosi látkou bledozelené a veľmi jemné. Moja spiaca spolubývajúca. Nechcelo sa jej vyliezť a tvrdila, že sme si stretnutie v dome vedľa dohodli o pol hodinu neskôr. Uvarila som kávu, zapla počítač a upravila sa do verejnosti prijateľného stavu. Napokon o 40 minút vyrážam sama do svetlej zimy. Ranné chvály ma zobudli viac ako poriadne presso. Bola to radosť, silná a zároveň pokojná, neuveriteľne čistá a hlboká. Objatie Boha, presne také, ako keď mama ráno pritúli svoje rozospaté dieťa. My sme boli traja. A mali sme chuť niečo vyviesť.

Buchot topánok, otvorené balkónové dvere do záhrady a spolubývajúca s výkrikom: « Jáááj, to nie! » si zachránila kožu útekom do kúpelne. Správni chlapi sa nevzdávajú. Dobre schovaní, ruky skrehnuté od mokrého snehu. Čakali. Plnila som úlohu dvojstranného agenta, chcúc byť prospešná im i jej. Fandila som chlapom, ale zároveň podporovala slabšie a nežnejšie pokolenie krásnych žien. Napokon sa akcia nepodarila podľa plánu. Nie som dobrá herečka. Spolubývajúca vytušila, že ani po pätnástich minútach sa útočníci nevzdali svojich tajných pozícií v zákopoch a skrýšach. Utiekla aj druhýkrát úspešne. Muži sa však nenechali zahanbiť a tak jej aspoň namiesto bieleho šalátu pripraveného na raňajky nechali na tanieri kôpku prvého snehu.

Viete si predstaviť krajšie ráno?

***Pozn. Akákoľvek podobnosť s reálnymi osobami žijúcimi na signály.life je čisto náhodná. ( A ja som pochopila, aké je to mať dvoch mladších bratov.)